SOM KYSUČANKA!

je jedno miesto - Kysuce
kde ráno je hmla a vtáctvo šteboce
domáca v duritke sa ligoce
a každý deň sú Vianoce

__________

Ak by nás Boh chcel všeckých rovnakých - všetci by sme boli z Kysucoch. Vstávali by sme skoro ráno, aby sme po rannej omši stihli struhnúť jednu Becherovku ku zákusku v cukrárni, alebo dve pivá v miestnom pohostinstve neďaľeko autobusovej zástavky. Tam by sme prebrali všetky kľebety o našich susedkoch, ale aj o ľuďoch, ktorých vobec nepoznáme, ale už sme o nich čuli. Po ceste na zástavku by sme si ešte rýchlo odbehli kúpiť čerstvé rožky a ľiterapol pivo v miestnej jednote a samozrejme by sme sa zastavili pri oznamoch pri koščeľe, aby sme prečítali všecky parté, že kto umrel. Potom by sme narúbali drevo, ľebo síce je už pol zimy za nami, aľe aj na rok bude zima a dreva nikda neni dosť. Ku vareňu by sme si pustili tureckú, alebo latinskoamerickú teľenovelu a pri večernom spravodajstve by sme vyslovili chválospev na našich úžasných politikoch, ľebo však jamky v lícach nepusťa a pľuli by sme na Soroša, ľebo koli nemu budú naše deti džender s pajesatimi osmimi pohlaviami. Po vypití piva z plastu by sme sa vybrali gabať, ľebo jutro nás zasa čaká robota. Ó Boh žehnaj Kysuciam!

_________

Vždy som sa tak troška (nie troška ale úplne) hanbila za to odkiaľ pochádzam. Nie pre moje korene - tie si vážim a som hrdá na to, čo všetko dokázali moji rodičia, starí rodičia, prarodičia atď... Asi som sa skôr nevedela stotožniť s tým, že tunajší ľud mal podľa môjho názoru a vnímania sveta o jedno koliečko menej. Proste pokrytecký raj zvaný Kysuce! Keď som bola ešte tínedžerka, zvykla sa metropola severu nazývať aj Bagdad - lebo tu bolo všetko "rozj*bané ako v Bagdade". A vlastne možno bolo tých dôvodov aj viac, ale v pamäti mi utkvel práve tento. Napriek mojej znechutenosti k miestnym móresom som však vždy cítila silné puto medzi mnou a mojou domovinou. Neviem, či to vo mne zanechali príbehy zo života mojich predkov, ktoré som už ako dieťa s nadšením počúvala od mojich starých rodičov, alebo som sa proste len zaľúbila do miestnej prírody. Možno to bolo tým, že nech som sa akokoľvek hanbila za Kysuce, vždy sa tu predsa len našlo kopec inšpiratívnych, múdrych a úžasných ľudí, ktorí i keď tvorili len minoritu lokálneho obyvateľstva, vedeli vo mne vzbudiť pocity pýchy a hrdosti.

Furt som si hovorila, že budem žiť úplne inak ako moji rodičia. Nebudem v žiadnom prípade žienka domáca. Neprestanem vymetať miestne bary. Nepremrhám voľné víkendy na gauči pri pozeraní Zámeny manželiek alebo inej reality show. Pravdou však je, že zariekaného chleba sa človek najviac preje. A tak varím, periem, upratujem a trávim večery pozeraním Duelu, alebo inej vedomostnej súťaže. Sem tam sa pristihnem pri tom, ako nostalgicky spomínam na divoké večierky s kamarátmi a neraz slzu vyroním, s pomyslením na to, že tie časy sú už minulosťou. Zostarla som, to áno! Čo ak sa zo mňa stala jedna z tých klasických stereotypných Kysučaniek, ktorou som sa nikdy nechcela stať? Máme to v génoch? Alebo som len prestala byť sama sebou? Tak veľa som toho zvládala. Mala som dieťa dve práce, chodila som na výšku a mala som ešte kopec energie na to, aby som zašla na koncert Troch Grošov, alebo inej domácej kapely.

A zrazu som up*čovaná Kysučanka, ktorá pozerá teľevízor!

__________

Bola raz jedna žena. Samozrejme, že bola z Kysúc. A i keď sa jej veľmi darilo vo všetkých oblastiach života, každým dňom jej ubúdalo energie. Ráno sa napriek tridsiatim budíkom ledva zobudila a dokotúľala do práce, kde celé dni už len prežívala. Najsvetlejší moment jej dňa bola obedná prestávka a večerný seriál na Markíze. Jej sebavedomie klesalo, zatiaľ čo ručička na váhe sa vyšvihla vysoko do nebies. A hoci bola milovaná, zabezpečená a úspešná - niečo v jej živote chýbalo...

Pred nejakým časom účinkovala na natáčaní filmu od miestnych tvorcov ako komparzistka. Vlastne to už bolo celkom dávno. Aj zabudla na tie pekné momenty z natáčania. Zabudla aj na to, že vôbec niekde bola. Keď ju produkcia informovala o konaní premiéry filmu, cítila sa tak unavená, že si myslela, že tam ani nepôjde. Nechcelo ani nechcieť. Ako sa blížila premiéra tohto filmu, nemohla sa zbaviť pocitu, že sa musí premôcť a konečne sa odviazať od monotónneho života ktorý vedie. Byť zasa na chvíľu sama sebou. Prežiť pár hodín medzi tými kreatívnymi a šikovnými Kysučanmi, ktorí tomuto regiónu dávajú to výnimočné čaro.

Niekde medzi stredou a štvrtkom sa začala zamýšľať nad tým, ako sa vo svojom všednom živote úplne prestala venovať veciam, ktoré má rada. Prestala písať, fotiť, počúvať platne, a to najhoršie, takmer úplne sa prestala socializovať. Prečo to všetko prestala robiť? Lebo si stále navrávala, že nemá čas? Ako je možné, že bol dostatok času na prácu, povinnosti a veškeré záležitosti všedného života a jej neostal žiaden čas na sebarealizáciu? Akoby tá hodina na káve s kamarátkami bola vysokým a nehostinným Kilimandžárom, na ktoré treba krvopotne vyliezť. A pri tom to bolo len pár minút, len zlomok času... A tak sa rozhodla, že i keď je všetko skvelé a má úžasné zázemie, predsa len si vyčlení kúsok času pre seba. Možno to bude polhodinka pri počúvaní Satinského a Lasicu, alebo hodinová návšteva miestnej galérie. Ale bude to jej čas.

Vo štvrtok ráno si vzala 4 dni voľna. Bez dôvodu, len tak, aby mala čas na seba. Konečne zašla k opravárovi kabeliek, nakúpila si pár gýčových zbytočností. Prešla pešo celé mesto krížom krážom a vôbec nebola unavená. Upratala, porobila pár hodín homeoffice, a absolútne žiadna únava sa nedostavovala... Cítila sa božsky! Večerom zašla po naozaj dlhej dobe s kamarátkou na čaj. Niekde v momente, kedy hovorila o svojej diéte a suchom januári si uvedomila, že si tento rok nedala žiadne naozajstné predsavzatie. A práve v tom momente ju jedno napadlo. Rozhodla sa, že začne opäť žiť! Nechce byť monotónnou kysuckou žienkou domácou, ktorá pod vplyvom tureckých seriálov príde o svoj názor a stratí ducha.

A vôbec, aké Kysuce chceme zanechať naším deťom? Chceme predsa patriť tam, kde sa nachádzajú ľudia, ktorí robia Kysuce krásnymi.

A tak sa smrťou Bagdadčanky zrodila hrdá Kysučanka.

__________

P.S: Venované všetkým úžasným Kysučanom. Mišovi, čo robí najlepší merč na trišká, však ľebo Kysuce! Mojej obdivuhodnej kamarátke Cilke, ktorá horí aktivitou tam, kde by to nikto iný nedokázal. Kristiánovi a Andrejovi, lebo prinášajú autentický pohľad na filmové plátno. Môjmu šéfovi, ľebo dokáže zamestnávať Kysučanov a nie je to veru med lízať! Všetkým kysuckým podnikateľom, ktorí dokážu počúvať trápne a závistlivé reči o tom, aké je to ľahké podnikať. Všetkým kysuckým kapelám rozličných žánrov. Fenomenálnemu maliarovi Nelovi, ktorý sa stal maliarom roka. Jozefovi Kronerovi, lebo dal Kysuciam Oskara, či úžasnej dizajnérke Janke, ktorá zasa získala módneho Oscara! Všetkým drotárom, lebo nám dali kultúrne dedičstvo. A mohla by som pokračovať hodiny... Boh žehnaj Kysucom!