OPERNÉ ZVUKY A POMOCNÉ RUKY.

prebdené noci, úplne bez snov
dialógy plné zbytočných slov
mrzuté rána a pochmúrne večery
som sama, alebo sme viacerí?

telesná schránka bez života
len nekonečná prázdnota
kde sa stratil elán a chuť?
mám na slnko zabudnúť?

__________

Bolo nebolo, bola raz jedna žena. Pozitívna, optimistická a veselá. Vždy pripravená na ľudské činy a rozveselenie kyslých tvári navôkol. Veľmi rada chodievala sama do krčmy a potajme počúvala smutné príbehy štamgastov. Dávalo jej to zvláštny pocit pohody, pretože jej život bol v porovnaní s ich trápením prechádzka rúžovou záhradou. Na druhej strane pociťovala veľkú ľútosť voči ľuďom, ku ktorým osud nebol taký štedrý ako k nej, a preto sa snažila skrášľovať tento svet malými gestami. Vždy pustila sadnúť babku v autobuse, pomohla s kočíkom náhodnej okoloidúcej mamičke, pochválila randomnej členke na ulici outfit, alebo sa proste usmievala sa na ľudí na ulici, ktorí sa tvárili až moc vážne a znechutene. Sršalo z nej niečo pekné a srdce hrejúce.

Avšak časy sa menia a to, čo bolo kedysi, to nie je dnes. A tak sa z nejakého nevysvetliteľného dôvodu stala uhundranou, namosúrenou a večne podráždenou ochechuľou, ktorá sa nachádzala vo svete, v ktorom bola neustále tma. Lampy zhasli a svetlo sa stratilo nevedno kam... Ako sa to mohlo stať? A vôbec, kedy?

__________

Bol to jeden z tých februárových štvrtkov – ešte neodbila ani piata hodina a vonku už bolo šero. Práve prechádzala cez námestie a chystala sa na hodinu pilates, keď ju niečo vo vnútri donútilo pozrieť sa pred seba. Chvíľu pohľadom lemovala budovy na námestí – schátralý hotel Lipa, ošarpaná budova bývalého Horoskopu, farebná no pritom bezduchá fasáda na starom Mlyne a vykrivené dlažobné kocky. To čo videla vôkol, bolo presne to, čo sa odohrávalo v jej vnútri. Cítila sa ako Matičné námestie v Čadci po skončení vianočných trhov – pochmúrna, depresívna a prázdna... Sem tam k nej doletel lúč blikajúceho vianočného osvetlenia z korún listnatých stromov oproti. Dá sa zasvietiť sviečka bez knôtu? Môžeme sa prejsť rovnakou cestou, ale cítiť pri tom úplne iné pocity? Boli časy, keď jej toto miesto pripomínalo radosť – poobednú kávu s kamarátkami na terase pred hotelom, koncerty, hodové slávnosti, divadlo. A teraz je to len šedá v čiernej. Môže sa človek len tak nepozorovane úplne zmeniť?

__________

Čo môže viesť k tomu, aby človek úplne stratil chuť do života? Kam sa môže stratiť všetok ten elán? Vcucne ho pôda? Alebo vyletí do nebies ako héliový balón? A napokon, ako moc nás ovplyvňuje naše okolie? Môžeme vo svete, v ktorom počúvame len negatívne správy ostať optimistami? Mizerná politická situácia, bizarné správanie sa reprezentantov štátu, inflácia, zdražovanie, vraždy, vojna, hádky všade vôkol nás. Zlé výsledky od gynekológa, problémy v práci, vzrastajúci počet výskytu čierneho kašľa, ďalší človek, čo zahynul pod vlakom a desivý rating prosperity krajiny. Môžeme vôbec v takomto svete opäť začať žiariť a myslieť pozitívne? Dá sa utopiť v lyžičke negatívnych informácií až tak, že prestaneme byť sami sebou? Alebo je to len slabosť? Neschopnosť? Lenivosť?

Možno len potrebujeme malý náboj zvonka, ktorý by nás vedel opäť postaviť na nohy. Malú záchrannú slamku. Pomocnú ruku.

Napokon aj Eurydika, manželka bájneho speváka Orfea zomrela, ale Orfeus sa vydal do podsvetia, kde hrou na lýru a svojím krásnym čarovným spevom presvedčil vládcu mŕtvych, aby mu Eurydiku znova vydal.[1]

A tak je hádam čas na to, aby aj nás prišiel Orfeus vyslobodiť z podsvetia. Možno príde v podobe nostalgického stretnutia po rokoch, ktoré nás znova prenesie do dávno zabudnutých čias plných radostí a bezstarostných spomienok. Možnože nás zhromaždí na námestí za dobrú vec, a všetko to pochmúrno, čo tam vládne sa opäť premení na život. Snáď nám naši najbližší poskytnú podporu a hrejivé, či podporné slová, ktoré v nás opätovne prebudia chuť do života. A možno by sme len mali byť k sebe lepší. Prestať vnímať všetky tie negácie okolo nás a začať si všímať krásne podnety navôkol: východ slnka, srnky na lúke, doma pripravený chrumkavý zemiakový chlieb, zvuk úprimného detského smiechu, sláčiky huslí v klasickej hudbe, vôňa čisto opraného prádla, výbuch smiechu pri rozprávaní vtipných príhod (alebo trapasov) z adolescentných dôb, dobrá techno párty v miestnom klube s vašimi spriaznenými dušami, pokojný deň na gauči s vašou láskou, alebo nájdená desaťeurová bankovka v letnej sukni. Tých podnetov je tak veľa, a predsa sa nám ľahšie vnímajú tie negatívne...

Prednedávnom som bola na burze platní v kuľtúrnym dome. Síce som nekúpila môjho vytúženého Františka Krištofa Veselého, avšak moje pozorné očko vyňúralo platňu Bedřicha Smetany a jeho dokonalej opery Prodaná nevěsta. Predohru si zvyknem hmkávať, keď mám naozaj pozitívny deň. Avšak nikdy som si neuvedomila, že tá ária je vlastne taký drobný návod na spokojný život. Spieva sa takto:

"Proč bychom se netěšili,
proč bychom se netěšili,
když nám pánbůh zdraví dá?
Jenom ten jest vpravdě šťasten,
kdo života užívá."[2]

__________

A tak sa táto žena rozhodla, že si opäť začne užívať život. Plnými dúškami. Prestane sa trápiť vecami, ktoré nezmení. Veď k čemu? A bude si viac užívať všetky tie malé utešené úlomky každodenného života.

Amen.

__________

P.S: Venované všetkým tým, ktorí sa cítia osamelo a smutne. :)

[1] PETIŠKA, E. 2006. Staré grécke báje a povesti. Praha: OTTOVO NAKLADATELSTVÍ, 2006, 191 s. ISBN: 978-80-7360490-5

[2] https://www.karaoketexty.cz/texty-pisni/smetana-bedrich/prodana-nevesta-proc-bychom-se-netesili-532521