KEĎ ZÁZRAK ŽIVOTA SPREVÁDZA TEMNOTA
dlhé mesiace boja bez prestávky
prinesú dej do najkrajšej rozprávky
bude to príbeh o dieťati zo skúmavky
__________
Niektoré veci v živote nie sú samozrejmosťou... A paradoxne, čím viac po nich túžime, tým viac sú nám vzdialené. Prečo? Nekonečnokrát zaznie v myšlienkach... Odpovede sa nikdy nedočkáte. Len veríte, túžite, a bojujete. A raz, možno túto cestu úspešne dokončíte a stanete sa tým, po čom tak veľmi túžite – matkou.
Samozrejmosťou nie je ani to, že s Vami budú ľudia
súcitiť. V dobre kedy každý pozerá len na seba, sa môže žena ocitnúť
v nemilosrdnom svete, kde okrem všetkých tých trápení, ktoré prežíva
dostáva každodenne malé polienka pod kolienka od randomných ľudí v podobe
banalít, ktoré jej môžu celú túto tŕnistú cestu ešte viac strpčiť. A tak
ju nikto nepustí sadnúť si v čakárni u lekára – veď je len tehotná. Niekto
jej povie, že už by mala ísť rodiť – hoci je len v treťom mesiaci
tehotenstva a hormóny proste pracujú a jej telo nie je rovnaké, ako
telo zdravej ženy. Sú to tie malé veci, kedy je lepšie mlčať – avšak ľudia si
radi rypnú...
_____________
Bola raz jedna žena, ktorá sa vydala a usadila. Ako takmer každá tradičná manželka túžila do manželského zväzku čo najskôr priviesť dediča a spečatiť tak svoj manželský sľub. Nakoľko už mala z predošlého vzťahu syna, predpokladala, že splodenie ďalšieho potomka bude banalita. Ako veľmi sa len mýlila...
__________
Na počiatku je láska, z ktorej vzniká nový život. Ak však po dlhých mesiacoch láskyplného nažívania neprichádza radostná správa, začne v podvedomí blikať signál, že niečo nie je v poriadku. Však čo? Asi len zlé načasovanie... A tak sa pokúša ďalej a ďalej, až kým jej nepretečie pohár trpezlivosti. Koniec fázy 1.
Nastáva fáza 2, počas ktorej už nebude milovanie len akt nehynúcej lásky, ale aj úkon splodenia, inak známa ako obdobie menštruačného kalendára a ovulačných testov. V cikaní na prúžky získate už po pár dňoch úplný skill a svoj cyklus začínate naozaj chápať. Avšak nič sa nedeje. A tak každý mesiac v deň prichádzajúcej menštruácie pri negatívnom tehotenskom teste prežívate čoraz väčší smútok. Mesiace ubiehajú. A Vy ste stále na začiatku. Po roku a pol neustáleho snaženia si uvedomíte, že treba vyhľadať odbornú pomoc. A hoci Vám prvotné vyšetrenia vychádzajú na výbornú, niekde je chyba. Ale kde?
Vo fáze 3 teda odložíte veškerú svoju hrdosť a idete riešiť veci na Kliniku asistovanej reprodukcie. Tam ste viac menej okamžite informovaní o tom, že vzhľadom na Váš vek je jediná cesta IVF. Samozrejme, že s touto skutočnosťou sa nechcete len tak stotožniť a tak si poviete, že to ešte budete skúšať. Veď aj staršie ženy dokážu otehotnieť. Prečo by sa to Vám nemalo podariť? A tak skúšate ďalej... Dopujete sa rôznymi vitamínmi, včelími kašičkami, čajíčkami a všetkým možným, čo by mohlo podporiť Vašu plodnosť. Veď máte ovuláciu, pravidelný cyklus – nie je možné, aby to raz nevyšlo. Mnoho ľudí Vám pritom hovorí, že na to treba prestať myslieť, a potom to príde samo. Tak prestanete riešiť. Čo sa Vám darí maximálne tri mesiace – lebo neustále dostávate podpásovky v podobe otázok typu: "A babätko kedy?"
Mesiace utekajú a Vy ste zrelá na to, aby ste sa posunuli do fázy 4, kedy síce pripúšťate, že by Vám mohla pomôcť veda, ale len do určitej miery. A tak sa rozhodnete absolvovať IUI – insemináciu. Považujete to za taký krok, ktorý ešte nie je vyslovene umelým oplodnením, i keď Vám trocha dopomôžu. Priebeh je niečo ako vyšetrenie u gynekológa a po absolvovaní tejto metódy prichádza nekonečné čakanie na výsledok. Váš mozog Vám od prvého dňa dáva falošné signály, že to vyšlo. Zrazu máte všetky tehotenské príznaky – od ranných nevoľností až po ten zázračný pocit, že sa vo Vašom lone niečo deje. No po dvoch týždňoch a krvných testoch ste telefonicky vyvedená z omylu. "Žiaľ, krvný test je negatívny – nie ste tehotná." Moment kedy započujete túto vetu Vám ukáže, že slová vedia bolieť rovnako ako facka, či úder päsťou do tváre. Potrebujete čas. Najradšej by ste kričali do prázdna a len márne hľadáte niekoho, kto by Vám odpovedal na otázku: "Prečo?".
Prejde ďalší rok aj nejaké mesiace a Vy ste sa dostali do fázy 5. Nech to stojí, čo to stojí – ideme do umelého oplodnenia. Konzultácie, odbery a ďalšie konzultácie. Výsledky sú fajn. Môžete začať stimulovať. Neznie to až tak zle, až do momentu, kedy si idete pichnúť svoju prvú hormonálnu injekciu. Pud sebazáchovy však musí ísť stranou a Vy začínate každodenný boj s ihlami a striekačkami. Po pár dňoch si už valíte ihly do brucha ako nič. Vaše rozhádzané hormóny z Vás postupne spravia len takú schránku bez duše, ktorej jediným cieľom je mať dieťatko. Všetko ostatné ide bokom. Vzťah sa akosi psuje, lebo Vy nemáte náladu ani chuť svojho partnera, ktorý pri Vás pevne stojí, ani len objať a všetku zlú energiu si na ňom vybijete... Lebo však na kom inom? Nastáva čas odberu vajíčok. Zobudíte sa po anestézii a počujete, ako slečne na vedľajšej posteli odobrali 22 vajíčok. Čo asi tak povedia mne? Čakáte v úplnom kŕči a rozmýšľate koľko šancí na nový život ste zo svojho tela dokázali vypudiť po všetkých tých príšerných injekciách. Sedem! Rozplačete sa – lebo Vám to príde hrozne málo. Celú problematiku máte podrobne naštudovanú – sedem je ozaj dobrý výsledok, ale ten strach, s ktorým každodenne bojujete Vás proste pohlcuje a bráni Vám myslieť racionálne. Na druhý deň voláte embryologičke a dozvedáte, že sa podarilo oplodniť päť vajíčok. Na piaty deň ostáva jedna blastocysta a dve moruly. Nastáva deň transferu. Aby ste si poistili svoje šance priplatíte si všetky možné laboratórne zlepšováky pre úspešné uchytenie embryí – keďže si pre istotu vkladáte až dve. Druhý deň po transfere Vám ešte zavolajú z kliniky, že žiaľ neostalo žiadne embryo na zamrazenie, takže ak tento pokus zlyhá, bude treba opakovať celý proces. A i keď vo Vás možno začína rásť nový život – takáto správa Vás proste raní. Nastávajú ďalšie nekonečné dni čakania. Samozrejme, že ste sa pridali do všetkých diskusií a skupín o IVF a ste nakazená brutálnou netrpezlivou a ešte brutálnejšou túžbou po zhliadnutí dvoch čiaročiek na teste. I keď viete, že je to hrozne skoro, tak už na piaty deň po transfere siahate po tehotenskom teste s najväčšou citlivosťou a začína sa maratón testovania. Zatiaľ nič. Viete, že je ešte skoro – ale toľko žien písalo, že už na šiesty deň mali na teste druhú čiarku. Asi to nevyšlo. Na desiaty deň po transfere sa však na teste ukáže malý náznak druhej čiaročky. Snívam? Je to možné? V jedenásty deň čiarka zosilnela. Na dvanásty deň je už celkom viditeľná. V trinásty deň je opäť silnejšia – i keď sa tomu ešte stále môže povedať len duch. Na štrnásty deň idete na krvné testy – a hneď poobede Vám zavolajú z kliniky s tou najkrajšou správou na svete: "Gratulujeme – máte pozitívny test na hCG." Ešte treba počkať na potvrdenie tehotenstva ultrazvukom. Takže je treba ešte dva až tri týždne počkať. Testy po pár dňoch ukazujú už naozaj silné čiarky. Mali by ste sa tešiť – ale nemôžete tomu uveriť. Prichádza deň prvého sona, na ktorom je síce vidno žĺtkový vačok, avšak na úplne potvrdenie tehotenstva si ešte týždeň a pol počkáte, až kým sa nedeteguje činnosť srdiečka. Ležíte na koze. Na monitore je vidno len takú malú guľku. "Chcete ho počuť?" Prikývnete a začujete niečo neuveriteľné – tlkot srdca Vášho vysnívaného bábätka – je tak rýchly. "Gratulujeme! Ste tehotná!"
Jeden by povedal, že potvrdením tehotenstva sa začína vlna radosti a najkrajšieho obdobia v živote ženy. Ale nikto Vás nepripraví na to, že je to len začiatok a toto tehotenstvo treba aj udržať. Nastávajú ďalšie mesiace nepohody, počas ktorých si musíte ešte stále pichať injekcie a vkladať hormóny. Sú dni, kedy od bolesti len plačete a ležíte na lôžku s jediným cieľom – vydržať. Potom nastávajú dni, kedy sa cítite aj lepšie – avšak bojíte sa vykonávať akúkoľvek činnosť, pretože máte nariadený prísny kľudový režim. Počas poradní u gynekológa sa dozvedáte o nových diagnózach – Vaša placenta blokuje pôrodné cesty, kŕčok je nízky a v neposlednom rade máte to nešťastie, že si na Vás sadla aj tehotenská cukrovka. Paráda! Dni sú dlhé a najväčší highlight je, že si môžete dvakrát do týždňa pozrieť Dunaj. V tichosti závidíte všetkým tým tehuľkám, ktoré sa vládzu hýbať a pôsobia tak šťastne – Vy sa pomaly nedokážete ani zdvihnúť z postele a premiestniť sa na gauč. Ako tehotenstvo plynie, začínate predsa len cítiť miernu úľavu. Vaším primárnym cieľom je 24 týždeň tehotenstva – pretože vtedy už kvázi vedia zachrániť bábätko aj pri predčasnom pôrode. Po tomto míľniku si pomaly ale isto začínate skutočne uvedomovať, že ste naozaj tehotná a že máte väčšiu polovicu cesty za sebou. Chceli by ste začať nakupovať výbavičku, ale ešte stále máte z toho obrovský rešpekt. Deje sa to naozaj? Dopadne to dobre? Radšej ešte počkáte, aby ste neprivolávali nešťastie. Áno po tej ceste sa stanete až prehnane ustráchanou a poverčivou ženou. No nech ste akokoľvek obozretná a bojazlivá pomaly sa dostávate do fázy, kedy je pocit šťastia väčší ako pocit strachu.
Začína sa deviaty mesiac tehotenstva. Trvalo to neuveriteľné tri roky a štyri mesiace, kým sa Vám podarilo otehotnieť. Pomaličky sa blížite ku koncu cesty. Tašku do pôrodnice máte nachystanú už mesiac na stoličke vedľa postele, ak by to náhodou prišlo skôr. Výbavička je vyžehlená. Možno ste na mnoho veci nemysleli a nemáte ani zďaleka všetko čo treba, ale ste pripravená na ten najkrajší zázrak na svete – na príchod Vášho vytúženého a vybojovaného bábätka.
__________
P.S: Venované všetkým silným ženám, ktoré sa nevzdávajú a sú ochotné pri ceste za vysnívaným bábätkom prekonať všetky tie neuveriteľne ťažké prekážky. Niektoré snažilky sa trápia dlhé roky a napriek tomu sa nevzdávajú – patrí im môj obdiv a rešpekt.
P.S2: Venované môjmu manželovi, mojej rodine a mojim kamarátom, ktorým som posledné mesiace nebola ideálnou parťačkou na hory aj do života. Raz, keď sa to bábätko narodí a môj sen bude splnený, budem opäť dostatočne silná venovať Vám pozornosť a náklonnosť ako pominulé roky. Teraz je však celá moja pozornosť venovaná tomu malému zázraku, ktorý nosím pod srdcom. :)