blog

prebdené noci, úplne bez snov
dialógy plné zbytočných slov
mrzuté rána a pochmúrne večery
som sama, alebo sme viacerí?

plné ruky, plné plecia
ťahám povinnosti vrecia
plná náruč, plné ramená
vláčim ťažké bremená

je jedno miesto - Kysuce
kde ráno je hmla a vtáctvo šteboce
domáca v duritke sa ligoce
a každý deň sú Vianoce

Prázdny pohár... Prázdna duša,
ktorá ešte čosi skúša.
Prázdna fľaša. Prázdny pohľad,
ktorý mrazí, sťa by bol ľad.

Stáva sa to rok za rokom?
V podstate s každým krokom!
Či bdiem, či v spánku hlbokom?
V období sucha i vody žblnkotom!

som nasratá, ľen bolesť a strata
po koľená blata - nejaká záplata?
jedine kravata a kabelka zlatá
bunda opratá a poľefka ohriata

Chcela by som byť tak silná ako muž. Nezlomil by ma žiaden romantický hollywoodsky trhák ako Titanic, nemala by som slzy na krajíčku pri pohľade na krásne a rozkošné malé bábätká, nemusela by som sa báť, že mi na nohách (či medzi nimi) vyrastie strnisko, či prales. Chodievala by som na šesť desiatok alebo štyri dvanástky každý večer a ráno...

Hovorí sa, že nádej umiera posledná. Ale čo sa stane, keď stratíme všetku nádej, ktorú sme mali? Budeme sa ešte považovať za živých? Čo nastane s našou existenciou, keď stratíme všetky svetielka nádeje na pekný zajtrajšok? Svet bez nádeje. Kde zmizla? Možno sa stratila v čase. Možno zomrela. Vráti sa niekedy z podzemia? Možno je život rovnaký ako...

Je krásny jasný deň. Vtáctvo spieva, potok šumí. V povetrí sa vznášajú bubliny... Ich dúhový odlesk rozjasňuje okolie. Slnečné lúče tancujú po pestrofarebných odleskoch gúľ plných ilúzií. Fantasmagorické a prehnane rúžovkasté vnútro najviac naplnenej bubliny sa vzďaľuje smerom za horizont až do neznáma. Je cítiť vôňu lúčnych kvetov. Obloha musí...